Stopy mimozemšťanov
Jasne
osvetlená gigantická kozmická loď stojí bez pohybu kdesi v nekonečných
diaľkach vesmíru. Ako všetko hltajúci pažerák obrovkého netvora sa pred
ňou v mohutnom víre krúti "čierna diera". Okolo letia meteority, ktoré
nepredstaviteľný ťah strhne do tohto víru.
Ľudia na palube
kozmického krížnika s úžasom sledujú fascinujúce predstavenie. "Čo je
za ňou?" pýtajú sa. "Nepochopiteľnosť, iný vesmír - alebo vedie ,čierna
diera´ najkratšou cestou späť k domovskej Mliečnej ceste?" Je to
takpovediac "medzigalaktický rýchlovýťah", ktorý kozmické lode v
zlomkoch sekundy prenesie späť do ich východiskového bodu, z ktorého
raz pred nesčíselnými rokmi vyleteli?
Kto pozná film "Čierna
diera" pozná krásu tohto výjavu a aj v ňom ponúkané riešenie tejto
záhady: na druhej strane čaká naša dobrá stará Zem. Čo si myslieť o
tejto teórii? Sú azda "čierne diery" prechodmi cez priestor, v ktorom
čas, vzdialenosť a rýchlosť nemajú nijaký význam? Používajú vari UFO na
svojich expedíciách túto cestu a dalo by sa takto vysvetliť, ako k nám
prichádzajú zo vzdialených planetárnych sústav?
Podľa stavu našej
dnešnej techniky vesmírnych letov sú medzihviezdne cesty s posádkou
nemožné. Na ich realizáciu by podľa predstáv pozemských odborníkov na
kozmické lety museli byť splnené nasledujúce energetické predpoklady:
Na prekonanie gravitačných polí Zeme a Slnka je potrebná dostatočná
energia na zrýchlenie. Náležite veľká hnacia energia, aby sa dali v
prijateľnom čase zdolať vzdialenosti k iným planetárnym sústavám. K
tomu dostatočne vysoká brzdná energia na prekonanie gravitačného poľa
neznámej planéty a na zaručenie bezpečného pristátia. Rovnaké
predpoklady by platili pre cestu späť.
Pokiaľ ide o potrebné
množstvo pohonných hmôt, posuvnej sily a materiálu na pohonné agregáty
pre kozmické lety s posádkou k iným hviezdam, tieto požiadavky v
súčasnosti nemôžu byť splnené. Pre takéto cesty sú teda nevyhnutné
celkom nové, revolučné metódy.
Kresťanský
západ považoval Zem asi 1500 rokov za stredobod vesmíru. Až kým napokon
nemusel uznať fakt, že Zem obieha okolo Slnka a nie naopak. So
vzrastajúcimi vedeckými poznatkami bola postupne odstránená predstava o
osobitnom postavení našej planéty. Dnes vieme, že Mliečna cesta je iba
jednou z miliárd galaxií vo vesmíre - a že naše Slnko v žiadnom prípade
nie je stredobodom vesmíru, ale leží len na bezvýznamnom predmestí
Mliečnej cesty vzdialenom od jej stredu asi 30 000 svetelných rokov.
Aby
sme to objasnili, musíme si predstaviť model, kde bude mať naše Slnko
veľkosť guľky z detskej hry. Zem by potom bola ako zrnko piesku
vzdialené od nej 1 meter. Najbližšia hviezda by bola ďalšia guľka vo
vzdialenosti 240 kilometrov. Podľa tohto modelu by mohla byť najbližšia
vyspelá covilizácia vzdialená možno 30 000 kilometrov.
Len v našej
Mluečnej ceste je asi 150 až 200 miliárd hviezd s nesčíselným množstvom
planét a ich prirodzenými satelitmi, mesiacmi. Nepochybne má veľký
počet planét atmosféru umožňujúcu život. Zo 47 známych hviezd (sĺnk) až
do vzdialenosti 16 svetelných rokov v okolí nášho Slnka je podľa
dnešných vedeckých poznatkov asi 22 hviezd, ku ktorým by mohli patriť
planéty, na ktorých je život.
K zemi najbližšie - a pre možný
život vhodné - sú desať až jedenásť svetelných rokov vzdialené hviezdy
Epsilon Eridani, Epsilon Indi a Tau Ceti. Keby sme chceli so súčasne
známym raketovým pohonom doletieť na hviezdu Epsilon Eridani vzdialenú
asi 11 svetelných rokov - alebo v prepočte 104 biliónov kilometrov -
bolo by to rovnako ctižiadostivé ako predsavzatie slimáka niekoľko
stokrát obísť Zem.
Musia teda byť iné možnosti ako prekonať tieto
vzdialenosti - ako inak by sa mohli UFO dostať z neznámych planét na
našu Zem? Najbližším vysvetlením by bol pohonný systém s obrovksým
výkonom, ktorý by umožňoval pohybovať sa takmer rýchlosťou svetla -
teda asi 300 000 kilometrov za sekundu. Tým by bol rýchly let medzi
dvomi vzdialenými
Predpokladajme, že pozemská kozmická loď by letela k sústave hviezdy Epsilon Eridani, na návštevu jej druhej planéty - Achele. Pri približne svetelnej rýchlosti by na to potrebovala dva roky, vrátane zrýchlenia a brzdenia. Na výskum plasnéty by mali kozmonauti jeden rok, skôr ako by sa znovu vydali na dvojročnú spiatočnú cestu. Ak vychádzame z toho, že kompletné mužstvo malo pri štarte na Zemi v priemere 40 rokov, pri ceste späť na Zem by cestovalo do budúcnosti. Ich manželky by boli dávno mŕtve a ich deti, narodené v roku štartu, by boli už staršie než ich otcovia.
Aby sme to formulovali jasnejšie: pri medzihviezdnom lete takmer svetelnou rýchlosťou do stredu Mliečnej cesty - čo by sa pri tomto tempe dalo zvládnuť za niekoľko rokov - by kozmonauti po návrate museli skonštatovať, že na Zemi medzičasom ubehlo 60000 rokov. A predstavme si, že človek by dokázal za jeden ľudský život preletieť celý vesmír rýchlosťou blízkou svetelnej - pri návrate by už našu slnečnú sústavu vôbec nenašiel, pretože by už neexistovala.
Geniálny Albert Einstein už vo svojej všeobecnej a neskôr v špeciálnej teórii relativity dokázal a vypočítal, že pri dosiahnutí 99 percent rýchlosti svetla uplynie pre kozmonautov zo 60-tich pozemských minút len šesť.
Aká
je teda alternatíva na prekonanie obrovských vzdialeností bez toho, aby
sme sa stali obeťami dilatácie - predlžovania - času? Riešením by mohli
byť čierne diery. Sú to "mŕtve" hviezdy, ktoré sa po kolapse stále viac
zhusťovali, pričom gravitácia prekonala jadrové sily. Napokon vznikol
veľmi rýchlo rotujúci vír s obrovskou príťažlivosťou, ktorý všetko
"pohltí". V tomto nesmierne rýchlo rotujúcom víre by neexistovali nám
známe hranice priestoru, času a rýchlosti.
Keby teda bola nejaká
kozmická loď schopná prispôsobiť sa rýchlosti víru - čiernej diery -
teoreticky by mohla bez nebezpečenstva v nulovom čase preletieť
"prázdnym" vnútrajškom, otvorom čiernej diery (podobnom ako pri vodnom
víre). Podľa tejto teórie by sa kozmická loď znova vynorila na inom
mieste vesmíru z "bielej diery" - protipólu čiernej diery. Takýto
"časový tunel" vedci nazývajú Einsteinov-Rosenov most podľa profesora
Nathana Rosena a Alberta Einsteina, ktorí forumulovali túto teóriu.
Slávny
vedci ako americký fyzik John Archibald Wheeler odvodzujú z tohto
Einsteinovho-Rosenovho modelu prstencovitý vesmír preplatený "červími
dierami" s bezčasovým hyperpriestorom v strede. "Červie diery" by tu
boli "čiernymi dierami". Ak kozmická loď preletí takouto "červou
dierou", dostane sa do hyperpriestoru, v ktorom by sa pohybovala vpred
v priestore a späť v čase - teda bez straty času, v nulovom čase. Pojmy
ako "predtým", "teraz" a "potom" by stratili svoj význam. Toto všetko
nie je vedecká fantastika, ale ide o výskumnú prácu vedcov uznávaných
na celom svete. A teória relativity je beztak už dávno dokázaná. Aj
existenciu čiernych dier sa medzičasom podarilo dokázať.
Zostáva
teda teória, či sú naozaj bzečasovým spojením jedného konca vesmíru s
druhým. To budeme zrejme vedieť až vtedy, keď nimi preletia pozemské
automatické sondy. Tento experiment majú posádky UFO možno už dávno za
sebou a odvtedy rutinovane používajú čierne diery ako "kozmické
rýchlovýťahy". To by vysvetľovalo, ako je možné, že mimozemské
inteligencie z iných planetárnych sústav sú schopné so svojimi
kozmickými loďami v pravidelných expedíciách navštevovať Zem. Čierna
diera umožňuje azda aj niečo iné - totiž cestovanie do budúcnosti.
Návrat by mohol nastať cez "časový tunel" prebiehajúci opačným smerom.
Keďže v "čiernej diere" je čas vďaka tiaži natiahnutý prakticky do
nekonečna, anglický profesor matematikňy John G. Taylor z Londýnskej
univerzity z toho vyvodzuje: "... ergosféra (energetické pole) veľkej
rotujúcej čiernej diery je miesto, kde by sme mali zotrvať určitý čas,
ak chceme cestovať tisíc (alebo milión) rokov do budúcnosti."
Pokiaľ
UFO naozaj používajú čierne diery ako "časové tunely", pripúšťa to
zaujímavú teóriu: podľa toho by mohli byť ufonauti cestujúcimi v čase z
budúcnosti. Lietali by do minulosti - do nášho terajška - aby zistili
príčiny budúcich vývojov, ktorých počiatok je v našej súčasnosti. Nech
už pochádzajú UFO odkiaľkoľvek, isté je, že na Zemi sú príčinou
dohadov.
Po
medzipristátí na Islande vzlieta Boeing 747 japonských aerolínií pod
vedením leteckého kapitána Kenjuho Teraučiho 17. Novembra 1986 s cieľom
Anchorage na Aljaške. Nákladné lietadlo s letovým číslom JL 1628 letí z
Paríža do Tokia s nákladom beaujolais na palube. Štyridsaťdeväťročný
kapitán je pokojný, spoľahlivý pilot, ktorý 19 rokov výkonu tohto
povolania nalietal pre svoju spoločnosť niekoľko miliónov kilometrov.
Vo svetle mesačného splnu je viditeľnosť dobrá a napriek niekoľkým
turbulenciám prebieha let bez problémov. Keď Terauči preletel severnú
polárnu oblasť Kanady, pustí sa po juhozápadne ležiacej arktickej
letovej dráhe. Je 16 hodín 25 minút aljašského času. Uprostred novembra
je v tejto časti Zeme tma celý deň. Slnko tu bude zasa viditeľné až v
marci. Keď kapitán informoval leteckú základňu v Edmontone o svojej
polohe, vyzvú ho, aby sa hlásil v Anchorage.
17.05 hod. Letecká
základňa v Edmontone zaregistruje JL 1628 na obrazovke radaru a pridelí
Teraučimu novú letovú dráhu. Ten zmení kurz doľava. Vtom sa pred
nákladným lietadlom zrazu objavia dve neidentifikovateľný svetlá.
Lietadlá, predpokladá posádka JL 1628. V letovej výške 10 600 metrov
letí lietadlo v novom kurze rýchlosťou 900 km za hodinu. Terauči a jeho
mužstvo vidia síce, že svetlá sa pohybujú rovnakou rýchlosťou ich
vlastným smerom, neprisudzujú tomu však nijaký význam, pretože sa
domnievajú, že majú pred sebou vojenské stíhačky. Začínajú sa čudovať
až vtedy, keď sa pozícia svetiel nemení.
- Prvý
dôstojník Boeingu 747 Tameto zavolá letové stredisko v Anchorage cez
vysielačku: "Tu japonské aerolínie 1628, zaregistrovali ste nad nami
nejaký let?"
- "Nie," odpovie Anchorage.
- "Asi
míľu pred nami sú však dva letiace objekty," oznámi JL 1628. "Môžete
identifikovať typ lietadiel, pane? Viete rozoznať, či ide o vojenské
alebo civilné lietadlá?" pýta sa Anchorage.
- "Typ je neidentifikovateľný. Vidíme však navigačné svetlá," odpovedá JL 1628.
Posádka
nákladného lietadla sa dohaduje, či tu azda netestujú lasery, pretože
to by vysvetľovalo rýchle pohyby svetiel. Zavše to vyzerá tak, akoby sa
spolu "hrali". Ich správanie sa nijako nepodobá na lietadlá. Ale keďže
sú dostatočne vzdialené a nepredstavujú žiadne nebezpečenstvo, Terauči
si zachová kurz.
Sú to vari UFO? prebleskne mu hlavou. Zároveň
siahne po fotoaparáte, aby urobil zopár snímok, pomocou ktorých budú
môcť objekty neskôr lepšie identifikovať. Zlyhá však zaostrovanie
automatickej kamery. Terauči odloží aparát, lebo lietadlo zrazu začína
vibrovať. Oba neznáme lietajúce objekty sa naraz zastavia a zalejú
japonské nákladné lietadlo jasným svetlom. Muži v lietadle cítia jeho
teplo. Keď sa svetlo stlmí, zreteľne vidia neznáme objekty, ako letia
asi 150 až 300 metrov nad Boeingom.
Terauči a jeho posádka
zmeravejú do úžasu. Až keď sa neznáme lietajúce objekty vzdialia,
informuje kapitán Anchorage o udalosti.
Keď boli UFO lokalizované
na radarových obrazovkách letového strediska v Anchorage, ihneď zapoja
vojenskú vzdušnú kontrolu. Ale tam už neznáme lietajúce objekty
zaregistrovali na obrazovkách radarov. Zároveň sa potvrdí, že v tomto
vzdušnom priestore sa nezdržiavajú žiadne vojenské lietadlá.
- "Zistite, či by mohlo byť vo vzduchu ,niečo iné vojenské´?" vyzve Anchorage vojenskú vzdušnú kontrolu.
- "Je tam jeden neznámy lietajúci objekt... však?..." prichádza váhavá odpoveď. "Teraz sme stratili kontakt."
- Za
japonským nákladným lietadlom sa zrazu vynorí gigantická silueta
kozmickej lode v tvare vlašského orecha - veľká ako lietadlová loď.
- "Tu je... ach... myslím... och... veľmi... obrovský lietajúci objekt?" oznamuje vzrušenie JL 1628.
Posádka Boeingu vystrašene žiada o zmenu kurzu a Teraučí strhne lietadlo doľava, len čo dostane povolenie. Jeho nádej, že takýmto spôsobom sa strasie gigantickej kozmickej lode, sa však nevyplní. Pretože pohľad von ukazuje, že naďalej sprevádza nákladné lietadlo. V panike žiada Terauči o zmenu letovej výšky a okamžite dostáva povolenie.
- "Teraz začneme klesať," hlási JL 1628 do Anchorage.
- "Ešte stále vidíte lietajúci objekt?" spytuje sa Anchorage.
- "Ešte stále... ach... blíži sa sprava."
- "Rozumieme!" potvrdí Anchorage.
- Keď
sa phonné hmoty spotrebujú na 3800 funtov, čím ďalšie poletovanie už
nie je možné, požiada Terauči o povolenie letieť priamo na anchoragské
letisko - Talkeetna.
- "Priamy let pre JL 1628 do Talkeetny je voľný," potvrdzuje Anchorage. "Informujte nás o dopravnej situácii!"
- "Je v rovnakej polohe!" znie odpoveď.
- Počas rozhovoru posádka nákladného lietadla s obavami sleduje, že UFO letí ešte stále vo formácii s jej lietadlom.
- "Urobte obrat vpravo o 180 stupňov, pane, a oznámte nám, ako reaguje neznámy lietajúci objekt!" prikazuje Anchorage.
- Medzitým
vojenská vzdušná kontrola potvrdí, že vo vzduchu nie sú žiadne vojenské
lietadlá, a spýta sa, či JL 1628 ešte vždy vidí vo svojej blízkosti
neznámy lietajúci objekt.
- "Hovorí, že áno," odvetí Anchorage na otázku.
- Takmer súčasne potvrdzuje echo neznámeho lietajúceho objektu iná rádiolokačná stanica vojenskej vzdušnej kontroly.
- "Ešte stále sprevádza UFO lietadlo japonských aerolínií?" spytuje sa letové stredisko v Anchorage.
- "Tak
to vyzerá," odpovedá rádiolokačná stanica vojenskej vzdušnej kontroly.
Medzitým všetky vojenské a civilné radarové stanice na okolí sledujú
UFO na svojich obrazovkách.
- "Máme vyslať stíhačky?" spytuje sa vojenská vzdušná kontrola Terauči.
- "Nie, nie," odmieta JL 1628.
- Terauči vie, že v podobnom prípade sa v minulosti odohrala tragédia pri zásahu americkej stíhačky.
UFO sprevádza japonské nákladné lietadlo celých 50 minút, aby potom zmizlo rovnako nečakane, ako sa objavilo.
JL
1628 pristane o 18.25 hodine nepoškodené na letisku v Anchorage. "Som
rád, že sa nič nestalo," povedal letecký kapitán Terauči počas tlačovej
konferencie. "Moji kolegovia sú všetci ženatí. Majú deti a sú ešte
mladí." Šéf vzdušnej kontroly FFA zvolal krízový štáb. Tu letci
vyhlásili, že nevedeli, ako zvládnuť situáciu. Napokon nerátali ani s
nebezpečenstvom a nebol porušený ani nijaký zákon. Celé to bolo
jednoducho príšerné.
Terauči je presvedčený, že sa stretol s kozmickou loďou nejakej mimozemskej civilizácie.
V
súčasnosti (80-te roky) opäť vzrušuje Anglicko záhadný fenomén. Hovorí
sa o tajomných "kruhoch" pozorovaných na lúkach a obilných poliach -
prevažne v blízkosti prehistorických miest ako napríklad Stonehenge a
Avebury. Z nevysvetliteľných príčin je tam tráva alebo obilie uložené
do ľava alebo pravotočivých kruhov bez toho, aby mali odlomené či
nalomené steblá. Tieto zavše v symetrických skupinách po štyroch či
piatich zoskupené ostro ohraničené kruhy sa dávajú do súvislosti s
pozorovaniami UFO.
Začalo sa to pred niekoľkými rokmi. Dovtedy
plynul život vo Warminsteri v anglickom grófstve Wiltshire pokojne.
Toto malé nenápadné provinčné mestečko žilo vlastne len na okraji slávy
neďalekej vyše 4000-ročnej dávno na celom svete preslávenej
monolitickej stavby Stonehenge.
V jeden vianočný deň bol pokoju
koniec. Pretože v noci prvého vianočného sviatku vedúceho poštového
úradu Rogera Rumpa surovo vytrhol zo snenia pekelný rámus. "Vyskočil
som z postele, lebo som si myslel, že zo strechy môjho domu na Hillwood
Lane sú násilne strhávané škridly," povedal Rump.
O dva týždne
neskôr mali jeho susedia Marsonovci podobný zážitok. Prebudili sa tri
razy za noc, pretože si mysleli, že "na stenu ich domu bubnujú mince".
Rachel
Attwelová, žena pilota kráľovského letectva, počula okolo štvrtej
hodiny v tú istú noc nedefinovateľné zvuky, ktoré ju vytiahli z
postele. Keď pribehla k oknu v spálni, aby zistila, čo sa vonku deje,
na svoj úžas uvidela na oblohe svietiaci objekt cigarovitého tvaru.
"Svietil jasnejšie než každá hviezda," rozprávala neskôr reportérom.
Kathleen
Paktonová tú "vec" tiež pozorovala a prirovnala ju k "železničnému
vagónu vznášajúcemu sa dolu strechou, v ktorom sú rozsvietené všetky
okná".
Odvtedy sa čoraz viac tamojších ľudí zaujímalo o mimoriadne
úkazy na wiltshireskej oblohe. A práva v blízkosti prehistorických
miest - ako napríklad pri Avebury alebo Silbury Hill, umelo
vybudovaného koopca v blízkosti malého mestečka Marlborough - dochádza
vždy znovu a znovu k vzrušujúcim pozorovaniam UFO. Takisto aj pri mojej
návšteve Anglicka na jeseň roku 1988 a v júli 1989.
Záhadné, v
priemere až 30 metrov merajúce kruhy v obilných poliach alebo lúkach
skúmajú teraz nielen odborníci zo Spojeného kráľovstva, ale aj
špecialisti z NASA, ako napríklad inžinier Pat Delgado. Ale ako sa dalo
očakávať, rozchádzajú sa v názore na ich pôvod.
Dohodol som si v
Marlborough stretnutie s počítačovým odborníkom IBM Georgom
Wingfieldom, ktorý mi chcel na mieste ukázať zvláštne kruhy, ktoré sa
objavili neďaleko Silbury Hill. Tento štyridsiatnik si uložil za
životný cieľ systematické skúmanie súvislostí tohto tajomného fenoménu.
Cestou k nášmu cieľu sme prechádzali okolo obrovskej monolitickej
stavby v Avebury. Pritom Wingfield mimochodom rozprával, že deň pred
objavením sa kruhov v obilnom poli bolo nad Silbury Hill pozorované
žiariace svetlo pomaly letiace za ním. Patricia Jamesová, sekretárka
istého daňového poradcu, ho videla vznášať sa nad pahorkom a
konštatovala, že zamierilo jasný svetelný lúč na pole pod ním. Hnaná
zvedavosťou sa vybrala na Silbury Hill, ale na jej sklamanie pri jej
príchode tam zlovestné svetlo už nebolo. Majiteľ poľa, farmár menom
Roger Hues tam nasledujúce ráno objavil symetricky rozloženú päticu
kruhov - jeden veľký v strede a do štvorca obklopený štyrmi menšími.
Hues o tom informoval Wingfielda.
Keď sme nakoniec zastavili na vrcholci jedného kopca, črtali sa ostré kontúry kruhov v poli pod nami.
Počas
dlhej pešej chôdze mi Wingfield vysvetlil, že oxfordský meterológ Dr.
Terence Meaden zastáva teóriu, že príčinou tohto fenoménu sú
stacionárne vzdušné víry. Podľa Wingfielda je to absurdná myšlienka,
proti ktorej hovorí už aj presná symetria kruhov a fakt, že sa objavili
až od roku 1980 - navyše prevažne v blízkosti prehistorických miest.
"Celkom odhliadnuc od toho, víriace vetry dvíhajú predmety do vzduchu a
nestláčajú ich k zemi," uvažoval Wingfield.
Keď sme stáli pred
kruhmi, široko-ďaleko sa nedali objaviť žiadne stopy nôh ani kolies áut
či iných dopravných prostriedkov, ktoré by tam viedli. "Presne tak ako
pri všetkých ostatných kruhoch, čo som dosiaľ videl," skonštatoval
Wingfield so zadosťučinením. Kým sme skúmali steblá obilia, spomenul
som si na poznámku Pata Delgana. "Tieto kruhy vznikli pôsobením
neznámej sily," povedal. "Pravdepodobne manipuláciou neznámej
inteligencie."
Fyzik Colin Andrews z Andoveru má rovnaký názor.
Patrí do jedenásťčlennej skupiny vedcov, ktorá skúma záhadné kruhy a
dospela k záveru, že tento jav nie je prirodzeného pôvodu.
Po
kruhoch, ktoré sa zjavili začiatkom júla 1989, postavili vedci do
niekoľkých polí automatické kamery a teplomery, aby fotograficky
objasnili vznik týchto kruhov. Sentácia je medzitým dokonalá, pretože
kruhy teraz znepokojujúcim spôsobom vznikali len "za chrbtom šošoviek
kamier", teda pohotovo za rozostavenými kamerami! Zároveň pritom
meracie prístroje zaznamenali silný pokles teploty na zemi. Okrem toho
mi anglický novinár Richard Martin z Marlborough Times povedal, že v
kruhoch sa našla rôsolovitá masa, ktorá sa momentálne analyzuje.
Mimochodom po pozorovaní UFO už aj v iných častiach sveta bola na zemi objavená tiež takáto rôsolovitá substancia.
Keď
sme sa vracali k autu, zvečerilo sa. Wingfield na mňa zamyslene pozerá:
"Želal by som si, keby sa tieto príšerné kruhy dali vysvetliť
jednoducho, napríklad teóriu vzdušných vírov." A s neistým pohľadom na
oblohu povedal: "Ale to bohužiaľ nie je možné. Obávam sa, že tu je v
hre nám neznáma sila, ktorú uvádzajú do činnosti inteligentné bytosti.
Kruhy sú stopy - stopy mimozemšťanov - možno ich treba odvodzovať z
energetického poľa UFO. Títo vládcovia času prichádzajú pravdepodobne
zďaleka."
Riešenie záhady možno nie je potrebné hľadať v diaľavách kozmu, ale na predmestí Mliečnej cesty - v našej slnečnej sústave. V tejto súvislosti by mohli azda byť rozhodujúce senzačné fotografie sondy Viking, ktorú vyslala na Mars NASA.